Vydavateľstvo Koruna > Jarmila Repovská

Jarmila Repovská

Ak by mala Jarmila Repovská charakterizovať svoju tvorbu, nazvala by ju "cestopisy po duši". Snaží sa v nich nachádzať riešenia každodenných problémov v oblasti vzťahov, hlavne vzťahov medzi mužmi a ženami, ale aj medzi priateľkami, či "priateľkami". Žartom-nežartom vravieva, že ak by si mohla svoje knihy prečítať pred niekoľkými rokmi, isto by sa vyhla vo svojom živote viacerým omylom. No na druhej strane práve vďaka prežitému mohla tie knihy napísať, podeliť sa so svojimi skúsenosťami s ostatnými a pomôcť iným čitateľkám a čitateľom pri riešení podobných situácií.

Rozhovor s Jramilou Repovskou o jej knihe Ako si neskaziť život:

„Ako si neskaziť život“ je v poradí Vašou štvrtou knihou. Poslednú ste uviedli na trh pred štyrmi rokmi. Čomu ste sa venovali v uplynulom období, pravdaže, okrem písania?

V podstate som pracovala na tejto štvrtej knihe. Stále akoby jej dokončenie zdržiavali rôzne „okolnosti“... ale presne podľa pravdy, ktorá sa často opakuje aj v tejto knihe, že „všetko je ako má byť“, a aj tie okolnosti mali svoj význam. Okrem toho som sa vrátila k televíznej práci, ktorá ma nesmierne baví. Bohužiaľ, v jednej chvíli som si uvedomila, že podmienky, ktoré mi dali, sú doslova nedôstojné a že kvôli tomu je škoda nechať stáť rukopis tejto knihy... Rozhodnutie odísť bolo také náhle, až ma prekvapilo, ale je dobré poslúchnuť svoju intuíciu a ísť za hlasom srdca.

Spôsob, akým je kniha napísaná, je zaujímavý, ale prinajmenšom nezvyčajný. Ako Vám napadla práve táto forma?

Táto forma, nazývaná román v románe, aj keď si nie som istá, či zapadá presne do tejto škatuľky, si ma našla akoby sama. A rovnako to bolo aj pri predchádzajúcich knihách – mám predstavu, čo chcem napísať a k čomu chcem dôjsť, sadnem a píšem a až po chvíli zisťujem, akú to naberá formu.

Písať v prvej osobe sa mi zdalo opäť ako najlepšie riešenie pre vystihnutie vnútorného života hrdiniek. A keďže boli dve, riešila som to formou listov a odpovedí. Isto sa spôsob, aký som zvolila, stal náročnejším pre pozornosť čitateľa, ale som presvedčená, že ho v konečnom dôsledku pochopia.

Okrem formy je zaujímavý aj žáner. „Ako si neskaziť život“ je vynikajúcou sondou do ženskej duše, najmä pokiaľ ide o prežívanie a reflexiu vzťahov. Kniha však ide oveľa ďalej – súhlasíte s názorom, že by ju bolo možné pokojne zaradiť aj do motivačnej literatúry?

Možno áno, možno by sa tam aj udomácnila. Odlišuje sa od klasického románu, a keďže sme si akosi zvykli v našich životoch všetko škatuľkovať, tak... Na druhej strane sa od motivačnej literatúry, aspoň od jej prevažnej časti, líši tým, že nenabáda ľudí k prázdnym hodnotám, akými sú sex bez lásky, bohatstvo bez duchovného rastu a podobne. Slúžiť dvom pánom sa nedá a človek neustále stojí na križovatke a smie využívať svoje právo slobodnej voľby. Verím, že kto má pochopiť, chápe...

Vaša hlavná hrdinka, Mila Meisterová, je novinárka a tiež psychologička. Venujete sa aj Vy štúdiu psychológie?

Nevenujem a neviem, či je to dobré alebo zlé. Či ma to, že neštudujem psychológiu v tom pravom zmysle slova, oslobodzuje od predsudkov či presne vymedzených mantinelov alebo naopak, dáva mi voľnosť pri písaní. Pravdou je, že ma najviac zaujíma práve vnútorný život nás ľudí. Aj zo stretnutí s ľuďmi si nepamätám, čo mali oblečené a obuté, nesiem si však so sebou dojem, to, čo toho človeka teší, čo ho trápi, kde asi sa na svojej „ceste“ nachádza a ako by sme si mohli byť v tomto smere nápomocní.

Máte aj vlastnú skúsenosť zo vzťahu, ktorý prináša zármutok, alebo ste boli svedkom takého v blízkom okolí?

Mám skúsenosť a nie raz... Možno by sa hodilo napísať, že bohužiaľ, ale necítim to už takto. Práve naopak... ak niečo nefunguje či dokonca bolí, je to znamenie, že sa snažíme o niečo buď nesprávnym spôsobom, alebo „zalievame umelú kvetinku“. Je priveľmi rozšírené a „lacné“ viniť za nefungujúci vzťah partnera, ale aj tu platí, že partner je len naším odrazom. Aj o tom je práve kniha Ako si neskaziť život.

A v okolí... toho som svedkom neustále. Je nás pomaly 7 miliárd... ale toľko osamelých ľudí ako dnes snáď svet ešte nezažil. Na druhej strane, možno nie každý má prežiť život v páre, tak ako verím, že nie každý musí byť rodičom... veď  nie každý strom je pre ovocie, niektoré sú na svete aj pre iný účel. A snažiť sa silou-mocou zapadnúť do spoločnosťou predurčených foriem – že každý musí byť vo vzťahu a každý pár musí byť plodný... robí jedincov nešťastnými. Príde mi to, ako keď v škole má každé dieťa niečo, čo je práve v móde, len jedno nie – bez ohľadu na to, či to potrebujú alebo nie. A to jedno, nezapadajúce do módnej formy je frustrované.

Mnohé Vaše postrehy v knihy sú nielen múdre, objavné, ale po triezvom zvážení dokážu vyčariť aj súhlasný úsmev. Čo bolo Vašou snahou – aby v knižke prevládla viac humorná alebo vážna rovina?

Priznávam, nemala som zámer. Všetko plynie pri písaní akoby „samo“.

Vedeli by ste stručne sformulovať odkaz, ktorý ste chceli knižkou nám ženám odovzdať?

Chcela by som, aby sme my ženy, ale aj muži, pretože city dokážu potrápiť každého, dokázali rozlíšiť skutočný vzťah od „akože“ vzťahu. Aby sme v dôsledku nášho pocitu osamelosti nehnali partnera alebo potenciálneho, nami vysnívaného partnera, do niečoho, čo on nechce a odmieta. A ak niečo druhá strana nechce a odmieta, nastáva v istom zmysle boj... a priestor pre nešťastie. Potom vznikajú názory, že láska bolí. Ja odmietam toto tvrdenie. Bolí naša pripútanosť k niekomu či niečomu, naša neochota alebo neschopnosť pripustiť, že to, čo chceme, aby bolo naše, naším byť nechce.

Čomu sa venujete v súčasnosti? Aké sú Vaše plány do budúcnosti?

Nie som veľmi typ plánovača... robím veci podľa vnútorného pocitu. A teraz mám pocit, že by som sa mala pustiť do ďalšej knihy.

Ďakujeme za rozhovor.

Ako si neskaziť život si môžete objednat už teraz tu.