Anotácia

   Keď sa s ňou Drahomír po prvýkrát stretol, mala len šestnásť rokov. On osemnásť. Zaujala ho na prvý pohľad, na prvý dotyk s jej krásnym, tancom vytvarovaným telom, na prvé vdýchnutie jej vône s jemnou prímesou fialiek.

   Rozhovor s ňou bol príjemný a uvoľňujúci. Tanec s ňou bol romantický i zmyselný... bola stelesnením jeho ideálov o dievčati. No potom z jeho života zmizla rovnako rýchlo, ako doň vošla, a on ani len netušil, kde ju hľadať. Nemal jej telefónne číslo, nevedel, odkiaľ pochádza, nepoznal ani jej skutočné meno.

   Prešli roky a ich cesty sa opäť preplietli. Keď ju Dade zbadal na autobusovej zastávke, neveril vlastným očiam. Žeby mu osud predsa len žičil? Tentoraz sa rozhodol neprepásť príležitosť a zistiť o nej všetko. Úplne všetko. Lenže záhadná dievčina mu opäť neprezradila  o sebe nič a jediné, čo u nej docielil, bol prísľub, že mu dovolí nahliadnuť do jej života len vtedy, ak ich náhoda zvedie spolu do tretice.

   „Nič viac mi nepovieš?“

   „Nie,“ zasmiala sa na jeho výraze. „Veríš predsa v osud,“ doložila tajomným hlasom.

   Nevyznal sa v nej a nevedel určiť, či to myslí vážne, alebo si z neho len uťahuje. Hnevalo ho, že nevie nahliadnuť do jej hlavy, a zároveň ho to dráždilo, o to viac sa chcel pokúšať.

   Čo by ste robili na Dadeho mieste? Čakali, možno i ďalšie nekonečné roky, alebo tej náhode trochu pomohli? Dade si zvolil druhú možnosť a jeho úsilie bolo odmenené. Lenže ešte len teraz sa začína ten pravý boj. Ak si chce totiž Bianku získať, musí odísť na záhadný ostrov Efra a bojovať o jej srdce s ďalšími jedenástimi mladíkmi. A to všetko pod drobnohľadom jej záhadných učiteľov, medzi ktorými sú liečitelia, psychokinetici, jasnovidci, médiá...

Ukážka z knihy

Napokon však osud Dademu predsa len žičil. Bolo to v júni, dva roky po maturite. Práve sa vracal z pohovoru na nové zamestnanie, ktorý nedopadol dobre, pretože ho prevýšil iný uchádzač, ktorý mal okrem odbornosti aj päť rokov praxe v podniku podobného zamerania. A to sa jemu zatiaľ nepodarilo, pretože firma, v ktorej sa zamestnal po maturite, asi po roku ukončila svoje pôsobenie. Bola príliš malá na to, aby sa dokázala udržať, keď sa na ňu navalila kríza. Nemal problém nájsť si novú prácu, bol šikovný a výrečný a vedel si veľmi dobre získať ľudí. No doteraz to boli len dočasné zamestnania na dohodu alebo brigády, a on by už naozaj prijal niečo trvalé, kde by mohol napredovať vo svojej odbornosti.

   Ale sklamanie z neúspechu na pohovore vymazal okamih, keď ju opäť uvidel. Sedela na lavičke na autobusovej stanici v Senici a hlavu mala sklonenú nad akousi knihou. Okamžite ju spoznal. Tentoraz nemala na sebe šaty, iba obyčajné béžové tričko a rifle, ale vlasy mala upravené podobným spôsobom, ako keď ju videl naposledy. S tým rozdielom, že sa v jej rozpustených vlnách strácali dva úzke zapletené pramene, každý z jednej strany.

   „Ahoj!“ prihovoril sa jej.

   Zdvihla oči od knihy a zvedavo sa pozrela, kto ju vyrušil od čítania. Aj ona ho spoznala a zoširoka sa naňho usmiala: „Ahoj!“ vrátila mu pozdrav.

   Rozhodol sa neprepásť ani minútu a bez zbytočného otáľania ju pozval do neďalekej reštaurácie na malé občerstvenie. Pozrela sa na hodinky: „No, mám asi tak hodinu čas do odchodu autobusu, tak by som na chvíľu aj mohla.“ Založila si stránku, ktorú čítala, a s knihou v ruke sa k nemu pripojila.

*  *  *

Už asi polhodinu sedeli za stolom na terase reštaurácie, ona pri svojom pohári džúsu a on pri kofole. Rozprávali sa o tom, čo všetko sa za ten čas, ktorý ubehol od ich zoznámenia, udialo v ich životoch. Dozvedel sa, že už nechodieva so svojím tanečným partnerom vystupovať po zábavách, pretože tento rok maturovala a nemala toľko voľného času na vytváranie špeciálnych choreografií ako predtým. Na jeho veľké prekvapenie však nebola profesionálnou tanečníčkou, ako si myslel, a ani jej partner nie, zbytočne ju hľadal na tanečných súťažiach. Obaja tancovali iba pre potešenie a občas si len tak z recesie zapožičali šaty a išli sa predviesť na nejakú zábavu. Volali to úletmi a spestrovali si nimi svoj študentský život.

   Ale napriek tomu, že mu o sebe povedala dosť, opäť sa vyhýbala tomu podstatnému: odkiaľ je, ako sa volá, ako by sa s ňou mohol znova stretnúť...?

   „Vieš, že som ťa hľadal?“ prezradil jej Dade. „Dokonca aj cez internet.“

   „Viem, upozornili ma na to priatelia, videli kdesi moje fotky,“ prekvapila ho svojím priznaním, no skôr, než stihol zareagovať, pokračovala: „Ale nemyslela som si, že by bolo dobré ozývať sa ti a dávať ti márne nádeje. A ani teraz si to nemyslím. Vlastne by bolo najlepšie, keby si na mňa zabudol.“

   Nepáčilo sa mu, akým smerom sa zrazu zvrtol ich rozhovor. „Žiadaš odo mňa, aby som sa viac o teba nezaujímal?“

   „No... vlastne hej,“ potvrdila, ale krátke zaváhanie v jej hlase nedávalo jej odpovedi príliš presvedčivý akcent.

   „Prečo?“ chcel vedieť dôvod. Mlčala. „Ak sa ti nepáčim alebo ti nie som sympatický, pokojne mi to povedz, prežijem to.“ Niežeby tým bol nadšený!

   „Po pravde, páčiš sa mi a celkom fajn sa mi s tebou rozpráva,“ nepopierala svoje sympatie k nemu.

   „Si teda zadaná?“ hádal ďalej.

   „Nie,“ pokrútila hlavou.

   „Tak v čom je problém?“

   „Myslím, že by si sa nemal viazať na dievča, ako som ja. Skomplikovala by som ti život.“

   „Čím?“ nechápal.

   „Tým, kým som. Moja životná dráha je príliš zložitá a...“ odmlčala sa. Stále na ňu spýtavo pozeral a pohľadom ju pobádal, aby pokračovala a prezradila mu čosi viac. Ale ona pokrútila hlavou. „To by bolo na dlhé rozprávanie.“

   „Som pozorný poslucháč.“

   „A vytrvalý,“ podotkla a zasmiala sa.

   „Áno,“ súhlasil, „ak ide o veci, na ktorých mi záleží. A to ty rozhodne si.“

   Inému dievčaťu by takéto ocenenie polichotilo, no nie záhadnej tanečníčke. Namiesto spokojného úsmevu sa zamračila: „Teraz táraš nezmysly!“ vytkla mu podráždene. „Vôbec ma nepoznáš, nič o mne nevieš. Zahľadel si sa len do preludu, ktorý si si o mne vytvoril. A naozaj si nemyslím, že by bolo dobré v tebe živiť nejakú nádej.“

   Dade absolútne nechápal, o čom dievčina rozpráva, no cítil, že v tejto chvíli nemá význam z nej vyťahovať informácie o jej tajomnom súkromnom živote, ktoré si očividne chránila a jeho nepovažovala za muža, ktorému by mohla dôverovať. Ale nechcel sa vzdať možno jedinej príležitosti presvedčiť ju, aby mu dala šancu spoznať ju bližšie. Ako by to však mohol dosiahnuť? Ako ju má prinútiť zastrčiť naspäť pazúriky, ktoré naňho otrčila?

   Oči mu padli na knihu, ktorá ležala položená na stole. Chytil ju do ruky a narýchlo si prebehol anotáciu na zadnej strane. Presne, ako predpokladal podľa obalu, išlo o ľúbostný román. Knihy podobného charakteru videl u svojej staršej sestry, a aj keď ich on priamo nečítal, sestra mu často rozprávala príbehy, ktoré ju nadchli, preto si vedel čo-to domyslieť. Rozhodol sa to využiť. „Čo myslíš, ako sa to skončí? Dajú sa dohromady?“ Nebolo podstatné, že nepoznal hrdinov románu, vždy to prebieha rovnako: dvaja sa spoznajú, zamilujú, potom sa ich vzťah nejako skomplikuje, no nakoniec sa všetko vyrieši a zostanú spolu. Klasická schéma love-storiek. Pre neho totálna nuda, pre jeho sestru veľké dobrodružstvo.

   Mačička stiahla pazúriky. „Neviem,“ pokrčila plecami. „Ešte som len v polovici, ale dúfam, že áno. Nemám rada knihy, ktoré nemajú happyend.“

   „A čo myslíš, prečo to tak býva? Prečo sa dvaja ľudia v romancách dajú vždy dohromady?“

   „No, asi sú si súdení alebo... čo ja viem?“ zúžila oči a pousmiala sa kútikom úst, zrejme už tušila, kam Dade smeruje.

   „Čo ak sme si súdení aj my dvaja? Čo ak zahadzuješ svoje šťastie?“ konečne sa dostal k pointe. Rozšírila svoj úsmev, pretože sa presne potvrdilo, čo očakávala. Ale nič mu na to nepovedala. Dúfal, že keď zahrá na romantickú strunu jej dievčenskej dušičky, obmäkčí ju, no nechytila sa tak, ako by si želal. Zneistel: „Alebo ty neveríš na lásku?“ Žeby patrila do tej skupiny dievčat, ktoré lásku považujú za niečo nereálne a neveria, že by také niečo mohlo existovať i mimo sveta románových hrdinov?

   Ale vzápätí sa jeho obavy ukázali ako zbytočné, lebo mu konečne odpovedala: „Verím.“ Potom sa zamyslela: „Tak vieš čo? Ak si myslíš, že sme si súdení, tak nám osud dopraje stretnúť sa do tretice. Náhodne. Ak sa tak stane, sľubujem, že ti o sebe poviem viac a... pristúpim aj na rande.“

   Lenže takýto neurčitý sľub nebolo to pravé, čo chcel dosiahnuť. Okato dal najavo svoje sklamanie: „Nič viac mi nepovieš?“

   „Nie,“ zasmiala sa na jeho výraze. „Veríš predsa v osud,“ doložila tajomným hlasom.

   Nevyznal sa v nej a nevedel určiť, či to myslí vážne, alebo si z neho len uťahuje. Hnevalo ho, že nevie nahliadnuť do jej hlavy, a zároveň ho to dráždilo, o to viac sa chcel pokúšať. Ale zreteľne si uvedomoval, že už teraz stojí na hrane a riskuje, že namiesto toho, aby ju presvedčil, že patria k sebe, začne si o ňom myslieť, že je blázon, či dokonca ‚úchylák‘, ktorý jej bude neustále telefonovať alebo vystávať pod oknom. A tobôž mu nijaké informácie o sebe nedá.

   Dade bol na vážkach. Nevedel, či ju má presviedčať ďalej, alebo sa radšej vzdať, aby ju od seba neodradil úplne. Nikdy sa nijakému dievčaťu nevnucoval, ale tiež nijaké predtým neodolávalo jeho šarmu tak intenzívne ako táto neznáma brunetka.

   Jeho polemiku zaňho rozhodla ona sama, keď sa náhle vychytila a so slovami: „Dočerta, už musím ísť, maj sa!“ rozbehla sa smerom k autobusovej stanici. Kým Dade stihol zaplatiť a dobehnúť ju, videl už len zadné svetlá autobusu, ktorý unášal jeho krásku, aby sa mu znova stratila v nenávratne. Opäť sa nedozvedel ani len jej meno...