Anotácia

Marína sa nudí… Žije v bezdetnom a zdanlivo príliš všednom manželstve s úspešným podnikateľom, nemusí chodiť do práce, stará sa „iba“ o dom, kuchyňu, záhradu... Preto jej netrvá dlho, kým si uvedomí rozdiel medzi stereotypom svojho manželstva a iskrou, čo ponúka vzťah s vyšportovaným mladým mužom, ktorý sa do nej zamiloval doslova na život a na smrť.

„Podišiel ku mne, nečakane ma objal a pritisol k sebe. Telo mal pevné a svalnaté. Úplne iné, ako bolo to môjho muža. U neho som vždy najskôr narazila na brucho a potom na mäkký, telnatý hrudník. Patrikovo telo bolo ako skala, no zároveň nežné a voňavé a môj mozog musel statočne bojovať s rukami, ktoré okamžite zatúžili pohladiť jeho chrbát a dotknúť sa jeho pevného zadku.“

No keď Marína nadobro stratí hlavu a zapletie sa s týmto atraktívnym a vášnivým milencom, ani nezbadá, ako sa sprvoti idylický vzťah postupne zmení na nočnú moru, od ktorej ju oslobodia až tragické udalosti.

Rada by verila, že navždy, ale dráma jej života ešte len začína svoje druhé dejstvo. Osud jej sčista-jasna všetko vracia plným priehrštím a Marína sa stáva obeťou krutých intríg, pričom dlho netuší, kto je ich pôvodcom.

„...tak sa mi podlomili kolená, že som capla rovno tam, kde som stála. Je možné, že by mi niečo také spravil? Môj manžel Alex? Do môjho vnútra sa zaryli ostré pazúriky neistoty a žiarlivosti. Čo ak je to pravda a on ma opustí? Čo spravím?“

Podarí sa jej vrátiť život do starých koľají, ktoré sa jej už ani nezdajú také hrdzavé? Zachráni svoje manželstvo? Alebo sa bude musieť zmieriť s trestom za vlastné zlyhanie? 

Ukážka z knihy

Okolo šiestej večer sme sa vybrali k Patrikovi a Vande. Vychystala som sa najlepšie, ako som len dokázala, lebo mi bolo jasné, že táto večera bude pre Patrika ideálnou príležitosťou, aby si ma porovnal so svojou mladšou a šarmantnejšou ženou. Ťažko sa niečomu podobnému vyhnete, ak celý večer sedíte vedľa svojej sokyne. Za posledné obdobie som si kúpila niekoľko pekných vecí, aby som vyzerala žensky a príťažlivo. V krátkych, vypasovaných šatách s hlbokým výstrihom som sa cítila sebaisto, zvlášť, keď ten výstrih ešte istila aj pušapka. Ťažko sa mi cupkalo vo vysokých lodičkách so super tenkým podpätkom, no obetovala som sa, lebo mi skutočne veľmi záležalo na tom, ako vyzerám.

„Teda, takto som ťa už poriadne dlho nevidel,“ tešil sa Alex. „Svedčí ti to. Mohla by si sa takto nahodiť aj častejšie ako len raz za rok.“

„Aj by som sa, ale načo? K umývaniu riadu či praniu sa to veľmi nehodí, nemyslíš?“

„Počujem v tvojom hlase skrytú výčitku. No vieš, že mám málo času, a ak nejaký mám, tak som rád, že som doma. Ja si jednoducho potrebujem občas oddýchnuť. A nakoniec, ak ťa niekam volám, ako napríklad teraz, tak povieš, že sa ti nechce.“

„Ja som rád doma, ja si potrebujem oddýchnuť… vidíš len seba. Ja, ja, ja, iba ja. Ale to, ako sa cíti tvoja žena, to ťa nezaujíma.“

„Ale zaujíma, no čo mám robiť? Chceš, aby som nosil domov peniaze a zároveň sedel pri tebe. Ale to nejde. Vy ženy neviete, čo vlastne chcete.“

„Nie si jediný podnikateľ na svete. Aj iní podnikajú a venujú sa aj rodine.“

„Tak mi prepáč, že nie som taký dokonalý ako iní,“ odvrkol mi nahnevane.

V spoločnosti takýchto hlúpych rečí sme došli k Patrikovmu domu. Skôr, ako som stihla zazvoniť, rozleteli sa vchodové dvere a vybehla Vanda.

„Môžete vojsť, nie je zamknuté,“ kričala veselo, no kým to stihla dopovedať, Alex si bráničku otvoril sám a hnal sa k domu.

Ak sa niekde podáva jedlo, vždy tam chce byť prvý. Patrik sa tiež objavil vo dverách a usmial sa. Tešila som sa, že ho vidím, a hneď mi aj napadlo, aké by bolo úžasné, keby to bola večera iba pre nás dvoch. Romantická, pri sviečkach a horiacom kozube, pred ktorým je mäkký koberec, kde by sme sa po večeri milovali. Vošli sme dnu a zamierili rovno do haly. Ako vo väčšine príbytkov, aj v tom ich dominovala  pohodlná sedačka, v jednom rohu bol na elegantnom stolíku veľký televízor, v druhom kozub, v oddelenej časti kuchyňa a pri stene moderný jedálenský stôl. Usadili nás na sedačku a do rúk nám strčili poháre so šampanským. Stôl už bol prestretý a jeho prostriedok zdobila váza so žltými a fialovými kvetmi. Patrik sa rýchlo usadil vedľa mňa, a hoci sa ma ani nedotkol, celým telom mi prebehla vlna vzrušenia.

„Pripravila som vám čínu, len neviem, či to máte radi,“ pochválila sa Vanda a zvalila sa vedľa Patrika.

Sadla si na svoju pokrčenú nohu a ruku strčila Patrikovi pod pazuchu, pričom svoju dlaň vložila do tej jeho. Vlna žiarlivosti kamsi odkopla moje vzrušenie a v tom okamihu som mala po nálade. Patrik sa nervózne zavrtel a mojej napätej pozornosti neušlo, že po mne znepokojene hodil očkom.

„Všetko máme radi, však moja?“ odpovedal Alex a tak hlasno ma poťapkal po ruke, akoby plieskal koňa po chrbte.

Nudnú spoločenskú konverzáciu, aká sa zvykne viesť z pocitu povinnosti, som ani nevnímala. Moje oči neustále blúdili k spojeným rukám vedľa mňa. Keď nás Vanda konečne pozvala k stolu, bola som rada, lebo jediné, po čom som túžila, bolo čo najskôr odtiaľ vypadnúť.

„Tak ako? Už ste si tu zvykli?“ spýtal sa môj muž s plnými ústami.

„Ale samozrejme, veď tu už bývame skoro dva roky.  Ak sa dvaja ľudia ľúbia tak ako my, sú spolu šťastní všade, však láska?“ obrátila sa Vanda k Patrikovi, ktorý sa v jedle iba vŕtal a stále po mne pokukoval. Neodpovedal, no vyzeralo to tak, že Vanda aj tak odpoveď nečakala. „Ešte nejaký čas počkáme a budeme chcieť aj bábo. Tak sme sa dohodli,“ pokračovala a jej tvár pri tom žiarila od radosti. „Hlavne potrebujem dokončiť školu a niekde sa na čas zamestnať. Ale to môžem aj vo svokrovej firme.“

Obaja s Patrikom sme mlčali. Ja preto, lebo ma žiarlivosť hrýzla priamo do srdca  a on zrejme preto, lebo som sa dozvedela viac, než chcel, aby som vedela. Na tvári mal typický „poker face“, nepohol sa mu ani sval, ani sa neusmial, no ani sa nezamračil. Zato vo mne to poriadne vrelo. On si pokojne žil svoj manželský život a mne nehanebne klamal. Tvrdil, že sa s Vandou jeden druhému odcudzili, a zrazu ona na plné kolo vykrikuje, aký krásny, pohodový vzťah spolu prežívajú. Sklamanie a hnev sa v mojom vnútri objímali a jediné, po čom som túžila, bolo, aby sa tá trápna večera už skončila.

„Prestaň tu rozoberať naše súkromné veci, Vanda,“ nečakane sa ozval Patrik a v jeho hlase bolo počuť zadržiavanú nervozitu. Zjavne svoj chlad len predstieral.

„Veď ju nechaj! Nie sme cudzí. Chce sa pochváliť tým, ako pekne si tu žijete,“ zasiahol Alex a servítkou si zotrel mastnotu z úst.

„Veru, nechaj ju, Patrik! Radi si vypočujeme, ako pekne si tu nažívate v svornosti, porozumení a láske. Veď keď sa tak ľúbite, tak je to prirodzené,“ poznamenala som uštipačne. Pozrel na mňa a očami mi naznačil, aby som šla za ním.

„Odnesiem tie zbytočné taniere, dobre? Marína, pomôžeš mi?“ spýtal sa a už aj vstával. Nemala som ani najmenšiu chuť s ním hovoriť, no nakoniec som vstala a zobrala nejaké zbytočné veci zo stola.

„Prečo obťažuješ Marínu? Sadni si, si návšteva,“ potiahla ma Vanda za lakeť a tiež vstala. „Ja to odnesiem. Hádam tu nebudeš upratovať.“

„Nerob si starosti a seď! Pokojne si dopi víno, ja sa rada prejdem,“ odbila som ju a vykročila som za Patrikom. Vošli sme do kuchyne, ktorá bola od haly oddelená iba úzkou stenou.

„Láska, nepočúvaj ju! Len sa pred vami predvádza,“ zašepkal a chytil ma za ruku sotva sme zmizli tým dvom z dohľadu.

„Si obyčajný klamár. Neverím ti ani slovo,“ pološeptom som mu zlostne odvrkla  a odstrčila som ho.

„Neklamem ti. Milujem iba teba, ona mi je ukradnutá.“

„Vyzerám ako nejaká hlupaňa? Očividne hovorí pravdu, to je vidieť. Takže jediný, kto tu zavádza, si ty.“

„Tak by som ťa pomiloval, keď si taká nahnevaná, si neodolateľná. Never jej, prosím ťa! Pozhovárame sa, dobre?“ Stále sme šepkali, čo muselo byť Alexovi a Vande prinajmenšom čudné.

„Aj ja mám toho dosť na srdci, čo ti chcem povedať. Hlavne po dnešku, keď…“

Nedopovedala som, lebo som začula kroky a hneď aj Vandin hlas: „Hej, vy dvaja, kde ste tak dlho? Láska, chýbaš mi,“ pritisla sa k Patrikovi a pobozkala ho.

„Iba ťa tu šeptom ohovárame, aká si šikovná a akú dobrú večeru si navarila,“ zachraňovala som, čo sa dalo.

„To ste mohli aj nahlas,“ usmiala sa na mňa a spýtavo nadvihla obočie.

„Nemohli, lebo by ti pýcha stúpla do hlavy,“ pribehol mi Patrik na pomoc. „Okrem toho, chcem ti niečo kúpiť, tak som sa s Marínou radil.“

Podskočila ako také žriebätko.

„Fakt? A čo? Si úžasný a ja ťa ľúbim stále viac a viac,“ maznala sa a hodila sa mu okolo krku. „No nie je zlatý?“ obrátila sa ku mne.

„Je, a aký…“ uškrnula som sa. „Hotový poklad.“

Ešte sme posedeli asi hodinku, muži sa rozprávali o práci, Vanda mi nosila ukazovať svoje nové handry, ktoré si doviezla zo študijného pobytu, a ja som sa utápala v žiarlivosti a sebaľútosti. Nakoniec prišla vytúžená chvíľka a my sme šli konečne domov.

„Tak a teraz sme na rade my, aby sme ich pozvali. Na revanš,“ boli Alexove prvé slová, sotva sa za nami zatvorila bránka. „Patrí sa.“

Tak neskutočne ma hneval takými rečami, že som sa ledva ovládala, aby som ho poriadne neokríkla. Celé moje vnútro sa chvelo z toho, ako som bola podráždená  zhrýzajúcou žiarlivosťou,  a navyše som bola v tom okamihu pevne rozhodnutá už nikdy sa s Patrikom nevidieť.

„Pánabeka, čo ty už zase organizuješ? Veď sme iba teraz od nich odišli. Som rada, že to máme za sebou a konečne ideme domov, takže v žiadnom prípade teraz nebudem riešiť naše ďalšie stretnutia.“

„Veď sme sa tam výborne cítili, tak čo si taká škriepna a nevrlá?“ čudoval sa, ale ja som už na jeho slová nereagovala.

Nemal ani potuchy o tom, ako som trpela pri spomienke na každé Vandino objatie či slovo lásky, ktorými tak hojne obdarúvala Patrika. Mlčky sme došli domov. Alex si šiel ľahnúť a ja som zostala sama v hale. Tvárila som sa, že pozerám telku, no v skutočnosti som si liečila svoje sklamanie pohárikom vodky. Naivne som sa zamilovala a verila niečomu, čo bolo iba akousi chimérou. Moja večná osamelosť sa podieľala na tom, že som sa oddala snom, a vo svojej túžbe som uletela mimo krutú realitu. Úplne som podľahla ošiaľu lásky a vášne a tie pocity ma robili šťastnou aj zúfalou zároveň. Ľahla som si a hľadela na tiene, ktoré sa mihali na strope. Boli ako môj život. Sivé, občas prepletené zábleskom svetla. Mala som takmer všetko, čo som si mohla priať, peniaze, pohodlie, pokoj a v podstate bezstarostný život. Mnoho žien po niečom takom túži, no stačí to k tomu, aby bol človek skutočne šťastný? Nad tým všetkým však na mohutnom tróne ako kráľovná sedela moja osamelosť. Celé dni som sa iba túlala po prázdnom dome, upratovala, prechádzala sa po pestovanej záhrade, nakupovala a varila. Stále dookola to isté. Dieťa. Možno dieťa by bolo tým diamantom na mojom vyšperkovanom živote. No nejako som nedokázala otehotnieť. Toto šťastie sa mi vyhýbalo a pomaly som si zvykala na to, že všetko moje snaženie je iba k potešeniu mňa a môjho muža...